Spoločnosť Steelcase, najväčší americký výrobca kancelárskeho nábytku, ako jedna z mnohých firiem už aplikovala koncept z kolísky do kolísky v praxi. 

Design Tex Steelcase

V rámci divízie Design Tex Steelcase sa vedenie rozhodlo pre radikálny prístup v rámci svojej produktovej politiky. S cieľom redizajnovať jeden zo svojich najpredávanejších produktov, požiadala renomovaných odborníkov McDonougha a Braungarta o spoluprácu na tomto projekte. Prvotnou úlohou tímu bolo vypracovať zoznam všetkých látok a materiálov, ktoré vstupujú do procesu výroby kresla. Patria sem napríklad poťahy na kreslo, rôzne skrutky, gumičky, podložky, kolieska, operadlá, jednoducho všetko, čo tvorí fyzický produkt. Následne na to podnik musel zhodnotiť environmentálne vplyvy súvisiace s výrobou každej jednej časti produktu. Napríklad výroba textílií je náročná na spotrebu energie a je kombináciou niekoľkých desiatok až stoviek (často toxických a inak nebezpečných) chemických zmesí. Čím väčší počet chemických látok vstupuje do zmesi, tým sa náklady zvyšujú (opäť je potrebné uvažovať aj o výrobnom cykle každej jednej chemikálie). Pri analýze environmentálnych vplyvov textilnej látky, ktorú podnik chcel použiť pre zhotovenie kresla, musel zhodnotiť environmentálne vplyvy každej jednej chemikálie, ktorá tvorí súčasť chemickej zmesi na výrobu polovýrobku, v našom prípade poťahu.

V knihe Cradle to Cradle, McDonough a Braungart o tomto projekte píšu:

„Pred niekoľkými rokmi sme pomáhali premýšľať a budovať továreň na kompostovateľné čalúnnické látky – mala vzniknúť biologická živina [...], látka tak bezpečná, že by sa doslova dala jesť. [...] Európske vlády definovali odrezky z textiliek [...] ako nebezpečný odpad. Pre naše odrezky sme hľadali nejaký koniec: kompostovať miestny záhradnícky klub. [...] Pokiaľ by sa z prírodného materiálu vyrobená látka mala vracať späť do pôdy, nesmeli by v nej byť mutagény, karcinogény, ťažké kovy, látky narúšajúce endokrinné funkcie, nerozložiteľné toxické látky alebo látky ukladajúce sa v živých organizmoch. Oslovili sme 60 chemických firiem, aby sa spojili na vyvinutie tohto projektu, ale všetky odmietli. [...] Až nakoniec [...] prejavila záujem sa s nami spojiť firma Ciba–Geigy. S pomocou tejto firmy projektový tím vybral viac ako 8000 chemikálií používaných v chemickom priemysle a 7962 ich vylúčil. Látka – vlastne celý sortiment látok – bola vyrobená s použitím 38 chemikálií [...]. Keď inšpekčné orgány v oblasti životného prostredia začali testovať odpadovú vodu, mysleli si najprv, že sa ich prístroje pokazili. Keď testovali pritekajúcu vodu, pochopili, že prístroje sú v poriadku – to len voda vytekajúca z továrne bola rovnako čistá ako voda z vodovodu, ktorá do továrne vtekala. Výrobný proces sám vodu filtroval.[1]

Viktor Innovatex

Climatex LifeguardFR™

Ďalším opatrením bolo zvýšenie podielu energie získanej z obnoviteľných zdrojov, výmena automobilového parku za autá s nižšími vypúšťanými emisiami a ľahšou hmotnosťou, ktoré podniku slúžia pre fyzickú distribúciu látok svojim odberateľom. Ďalším príkladom je vznik novej biodegradovateľnej látky, ktorá sa v prírode dokáže rozložiť na živiny pre rastliny a živočíchy. Climatex LifeguardFR™ je textília, ktorú vyvinula švajčiarska spoločnosť Rohner. Dnes je o ňu záujem v rôznych priemyselných odvetviach, široké využitie má najmä v automobilovom odvetví.